Zborovský hrad
Stručný popis:
Zborovský hrad tiež Makovica je zrúcanina hradu nad obcou Zborov v okrese Bardejov, nachádza sa v Ondavskej vrchovine, vo výške 474 m.n.m.. Hradná zrúcanina bola počas 1. svetovej vojny značne poškodená. Hradný kopec bol už v r. 1926 vyhlásený za chránenú oblasť a jeho ochrana bola rozšírená v r. 1950 vyhlásením za štátnu prírodnú rezerváciu, čo ho zaradzuje medzi najstaršie chránené územia na Slovensku. Ochrana je zameraná najmä na mohutné niekoľko storočné jedince duba letného vysadeného pozdĺž prístupovej cesty na hrad.
Z rozsiahleho, pôvodne stredovekého, renesančne prestaveného hradu sa zachovali múry, niektoré len v základoch. Iné sa zachovali do značnej výšky, miestami so zachovanými strieľňami, nárožným kvádrovaním, otvormi okien a dvier. Na niektorých múroch je renesančná omietka s jednoduchou sgrafitovou ornamentikou.
História:
Hrad postavili ako kráľovský pohraničný hrad na mieste pravdepodobne v 13. alebo začiatkom 14. storočia na ochranu uhorského pohraničia a obchodnej cesty do Poľska. Pôvodný kráľovský gotický hrad tvorilo nádvorie nepravidelného pôdorysu s obranným múrom, donžonom - vysokou útočištnou hranolovou vežou a palácom. V roku 1325 sa spomína kastelán hradu - palatín Filip Drugeth. Prvou overenou písomnou správou o existencii hradu Makovica je listina kráľa Ľudovíta I. z roku 1347, ktorou zakázal kastelánom „de Makouicha“ Štefanovi a Jurajovi Bebekovcom ohrozovať vlastníctvo Thekulovcov na majetku Smilno a lákať podaných na makovické panstvo a nariadil kastelánom, aby nebránili Bardejovčanom užívať majetok Mokroluhu darovaný Bardejovu jeho otcom Karolom Róbertom. V listine z roku 1355 sa spomína doosídlovanie hradného panstva Makovica - Zborov a pohraničných oblastí kastelánom Mikulášom Forgáčom, ktorí si od Ľudovíta I. zároveň vymohol povolenie na otvorenie baní na striebro.
V roku 1364 získal hradné panstvo Makovica spolu so smilnianskym panstvom do dedičnej držby šľachtic Peter Cudar z Olnodu. Cudarovci vzápätí kúpami, výmenami aj násilným zaberaním zeme hradné panstvo rozšírili. Vytvorili tak rozsiahle feudáldomínium patriace k hradu v severnom Šariši, jedno z najväčších na Slovensku. Po vymretí Cudarovcov v roku 1470 daroval kráľ Matej panstvo pánom z Rozhanoviec (Rozgonyiovcom). Noví majitelia v snahe obmedziť odliv podaných z panstva urobili reformu v zemepánskej časti feudálnej renty. Hradnému panstvu to nepomohlo a hospodárstvo išlo dolu vodou. Vojenské akcie poľských Jagelovcov, najmä ťaženie v roku 1471 a potýčky medzi kráľovskými bratmi usilujúcimi sa o uhorský trón po smrti kráľa Mateja v rokoch 1490 - 1492 makovické panstvo úplne spustošili.
Sliezsky šľachtic Schellemberg, ktorý v oku 1493 získal Zborov do držby začínal takmer odznova. V roku 1522 ho získala šarišská rodina pánov z Torysy (Tarczayovci). Po bitke pri Moháči, v bojoch o uhorský trón podporovali Jána Zápoľského a po jeho porážke im bolo panstvo v roku 1548 kráľom Ferdinadom Habsburským odňaté. V roku 1548 sa ním odvďačil Gašparovi Šerédymu. Šerédyovci pokračovali vo zvelaďovaní panstva nemenej úspešne ako kedysi Cudarovci. Šerédyovci gotický hrádok prebudovali na mohutnú renesančnú pevnosť s využitím najnovších poznatkov talianskeho fortifikačného staviteľstva. Okrem úprav na hornom hrade bolo prestavané a rozšírené druhé nádvorie a pribudlo tretie nádvorie s polygonálnou a polkruhovou baštou, obranným múrom s ochodzou a strieľňami a dômyselnou vstupnou bránou zabezpečenou padacím mostom. Dolné (tretie) nádvorie bolo predelené múrmi, čo umožňovalo lepšiu kontrolu prístupu do stredného nádvoria a v jeho západnej časti boli k hradobnému múru pristavané hospodárske objekty. Prestavbou vzniklo pohodlné zemepánske sídlo spĺňajúce najnáročnejšie dobové požiadavky bývania.
Po smrti Gašpara Šerédyho 1557 zdedil panstvo jeho syn Juraj a po ňom ho získal Andrej Balassa. Potom ho vlastnil poľský magnát Ján z Ostrogu, ktorý sa oženil s dcérou Juraja Šerédyho. Ján z Ostrogu predal roku 1601 makovické panstvo spolu s hradom Žigmundovi Rákoczimu za 80 000 dukátov a jeho potomkovia v roku 1611 vyplatili ešte ďalších 13 000 dukátov. V 17. Storočí v Uhorsku prebiehala séria protihabsburských povstavní, v ktorých Rákociovci mali viackrát vedúce postavenie. V roku 1666 slávil na hrade sobáš s Helenou Zrínskou jej prvý manžel František Rákoczi I., ktorý po odhalení Vešeléniho sprisahania unikol hrdelnému trestu len za cenu obrovského výkupného. Zomrel v roku 1676 na Zborove. Zástavu odboja prevzal mladý Imrich Thokoly. Ako symbol zavesil si na krk o 14 rokov staršiu vdovu po nebohom Františkovi Rákoczim I.. Sobášom s Helenou Zrínskou nadobudol rozsiahle rákociovské majetky, ktoré sa stali hospodárskou základňou jeho povstania. Zakrátko opanoval takmer celé Slovensko. Po porážke Turkov pri Viedni presvedčil sa „kurucký kráľ“ o vrtkavosti šťasteny. Jeho vojská odvtedy iba ustupovali. V septembri roku 1684 cisársky generál Schultz zmiatol Thokolyho náhlou zmenou smeru svojho postupu, udrel na jeho tábor pri Prešove a nešťastného 13. októbra dobil Zborov. Okrem vzácností a veľkého množstva munície, labanci na hrade ukoristili 16 bronzových a 6 železných kanónov. V boji ťažko poškodený hrad potom už len živoril. Za povstania Františka II. Rákocziho zohral hrad podružnú úlohu a po potlačení odboja roku 1711, opustený Zborov dočista spustol.
Exteriér:
Ústrednou časťou hradu je mohutný donžon, ku ktorému patril palác, kaplnka a ďalšie budovy, obklopené nepravidelnou hradbou opevnenia s polkruhovými baštami. Ďalšie veľké nádvorie, ktoré obopína jadro hradu, je prístupné z juhu, kde stála brána s padacím mostom, chránená vežou. Z vnútornej strany opevnenia boli obytné a hospodárske budovy. Zvonku múr zosilňovali bašty.
